slastna zena


Mám na srdci a na mysli tému o zmyselnosti, zmyslovosti, cítení a pravdivom prejavení sa. O ochote sklamať očakávania druhých – rodičov, priateľov, spoločnosti, pokiaľ nejdú našim smerom a spôsobom. Tému o hlade, hlade po skutočnej blízkosti či dostatočnej vzdialenosti. O vášni, strachu a pocitoch viny. Za to, čo prirodzene patrí, alebo by mohlo, k životu. Čo ho oslavuje, víta a posúva ďalej. Slobodnému prejaveniu lásky i nesúhlasu práve tak ako to cítime. O nasýtení sa tým, čo formuje náš život od malička do okamihu, kým si to neurobíme naplno po svojom. Na čom závisí náš pocit naplnenia túžob, vyberania si partnera, ustátia si vlastných hraníc. Dovolením si snívať a tento sen realizovať - fyzicky a skutočne.

Na čom môže závisieť naša váha - „tučnota“ či „chudosť“. Téma i o tom, od čoho závisí naša potreba robiť veci pre to, aby sme sa páčili ostatným. Či nerobili to a tak čo potrebujeme, aby sme neohrozili naše právo byť súčasťou...
Hovorím o DOTYKU.


Poznáte niekoho, kto je nasýtený dotykmi a telesnou i psychickou blízkosťou? Dotykmi priateľskými i intímnymi? Takými, čo oslavujú jeho /ju proste len tak? Patríte k týmto vyvoleným? Gratulujem! A v opačnom prípade... vás pozývam na malý výlet písmenkami.


Ak sme ochotný skúmať ako sme a chceme byť vo vzťahu s ľuďmi okolo nás, nevyhneme sa zvedavosti ČO nám „prináša“ pocity uspokojenia a naplnenosti v živote. Objatie, milovanie sa s niekým, vrúcne slovo, dobre odvedená práca, peniaze, vizáž, postavenie, úspech našich detí... . A koľko z tejto naplnenosti naozaj vydrží, ostáva dlhodobo ako hlboký stály pocit radosti a správnosti pociťovanej na tele. Čože? Na tele? Myslí sa tým že telo sa teší a podľa toho sa hýbe? Áno.

Ja som v posledných rokoch skúmal na sebe a konfrontoval s ostatnými najmä dve témy – čo nám prináša slasť, blaho a radosť. A kedy sa objavuje hnev a hanba v ich rôznych podobách. Tieto tému sú úzko späté s našimi prirodzenými potrebami, vyplývajúcimi z toho že máme telo. Ono si niečo pýta, je spojené s psychikou a v závislosti od naplnenia potrieb tela v detstve sa vyvíja i naša psychika, naše postoje a očakávania, presvedčenia.

Uvedomil som si, že v začiatku hlavným dôvodom prečo som začal robiť masáže bolo to, že mne samému chýbal dotyk, tým myslím TEN dotyk, po ktorom volal môj hlad. Ale neuvedomoval som si to takto. No mal som potrebu byť v kontakte. Dobrou neuvedomelou cestou bolo stať sa masérom. Postupne rokmi som si to začal uvedomovať, no ešte stále som si nedovoľoval pýtať si taký dotyk, s tými ženami a mužmi, ako ma to k nim volalo. Mohol by som sa vyhovoriť na to, že som mal žiarlivú priateľku, že sa rodičom nepáčilo s kým som sa kamarátil, že partia nepovažovala sa dosť dobrých takých, čo neuznávali jej hodnoty, že chlapi sa predsa neobjímajú... bla bla bla. Zotrvával som v akýchsi bezpečných vzťahoch a vzorcoch, s neuvedomelými pocitmi „dobrého chlapca“. Toho, čo nepovie že chce ísť do kina s inou kamarátkou, pretože mu je s ňou tiež dobre. Ktorý nepovedal že potrebuje toľko a toľko priestoru pre seba samého, či má také a také požiadavky v sexe. Či sa cíti zahltený tou emočnou archeológiou a ospravedlňovaním sa ľudí okolo seba. Proste zo strachu. Áno, dal by sa nazvať „empatiou“. Keby som o ňom nevedel pravdu. Že som si nedovolil žiť tak, ako som to naozaj cítil a potreboval.

Po rokoch, keď som sa začal spontánne dotýkať a objímať, stretávať s tými a tak ako som to cítil som začal objavovať starú pravdu. Že sme väčšina ( česť výnimkám) v strašnej „ haluške“. A trvá dlho ju odhaliť, je to bolestné, sebaskúmajúce a vyžaduje to úprimnosť. A tou „haluškou“ je stres z blízkosti, dotyku a intimity. Že bol krásne vytvorený, až profesionálne cielene. O tej téme píšu úžasne rôzny autori – J. Liedloffová v Koncepte kontinua, A. Janov v Prvotnom výkriku, J. Prekopová v Pevnom objatí a pod.

Téma hladu po oceňujúcom a vyživujúcom dotyku je hraničná, nepríjemná a zahanbujúca. Ako sa mohlo stať, že sa hanbíme prejaviť si sympatie, vypýtať si objatie či bozk? Kto PRE Boha vymyslel, že telo je hriešne? A čo z toho mal, čo tým chcel kto dosiahnuť? Ako je možné, že spoločnosť podporuje bezcitné zachádzanie s novorodencami tak, že strácajú kontakt a spojenie s radosťou vyplývajúcou z napĺňania telesných potrieb? Aký puritán vyhlásil, že zmyselná žena je diablovo pokušenie? Že prebudenie sa v tele, byť si vedomý svojich zmyslov je hriešne? Je pre spoločnosť výhodné, ak namiesto naplnených ľudí máme masy závislákov na jedle, drogách, televízii či asketizme? Je vôbec možné sa z tohto kolotoča generácií manipulácií vymaniť? Ako? Ako sa cítiť naozaj naplneným až tak, že život konečne začne dávať zmysel a hlboké radostné uspokojenie?

Pred tromi rokmi som si sľúbil, že oficiálne poďakujem. Neurobil som to, robím teraz. Ďakujem J. Prekopovej za ochotu znášať posmech a nedôveru, byť terčom hnevu tých, čo zo strachu pred silnými, skutočnými emóciami vravia že lepšie je príliš necítiť, príliš sa nedotýkať. Stal som lektorom „Školy lásky v rodine“. Zmenilo mi to život. A pochopil som, že kým nie sme dostatočne telesný, všetko sa tvári v „porádečku“. Máme svoje predstavy o tom, ako sa vzťahujeme, ako milujeme...zväčša iba predstavy. Po konfrontácii s fyzičnom sa rozpadávajú. Asi ako keď si bojovník predstavuje ako skvele ovláda techniky a v skutočnom zápase je prekvapený – v realite je to inak!

Začal som „vidieť“ ako hráme svoje hry – muži i ženy pre pocit bezpečia v rolách rodičov či detí, je to „bezpečnejšie“. Pretože byť si zarovno - stretnúť sa ako muž so ženou, či proste žena s mužom – obnáša konfrontovať sa so sexualitou, postavením, túžbami. Tak radšej hráme tých nad , chlapi berú ženy ako dievčatká a ženy mužov ako chlapčekov. Či hráme slabučkých. A vnútri stále hlodá divný pocit – hlad, túžba po spojení s tým pravým či pravou, TOU či TÝM. Mimochodom – romantická predstava o túžbe je hlúposť, nie romantika. Pretože túžba je vlastne bolesť za niečím, čo nemám. Čo je akosi nedosiahnuteľné. Pretože je to v minulosti! Ako sa toto mohlo stať romantikou? PRE Boha? Lebo utrpenie je viacej cenené a povolené ako žiť v spokojnosti, plne si vedomý svojich potrieb a ich napĺňaním? Jeden učiteľ mi pri kríze vo vzťahu dal otázku: „Čo je tam zakázane?“ bum! A osvietilo ma. Napadá i vás niečo?

Skrátim to. Je normálne, že keď sa dieťaťu niečo nepáči, je to proti jeho prirodzenosti – čokoľvek pre život potrebné a formujúce ako dostatok bezpečného objatia a láskavého hlasu a dotyku – ktosi mu nabulíka že je „zlé“. Lebo trvá na navrátení sa do rovnováhy, do života. A tak aby bolo vnímané ako „dobré“ naučí sa popierať a ignorovať svoje skutočné potreby a volania duše. Stane sa to podvedomým, nevedomým vzorcom. Vyhýba sa tomu, čo by ho mohlo spraviť spokojným, šťastným a naplneným. Lebo veď si pamätá i v dospelosti, že musí poslúchať iných. Tí predsa lepšie vedia čo ono potrebuje a kam smeruje jeho duša. Či nie?

 

mala ruka dri velku ruku

 

Čiže spojenie so svojím rytmom života „je v háji“ a človek v meste. Čo s tým? Poznáte ten pocit, keď spravíte konečne pre a podľa seba a dostaví sa pocit viny a hanby? Úžasný mechanizmus, však? Dobrá správa, dá sa to „preprogramovať“ ale pozor, nie iba rozprávaním či podobne. Telesnou skúsenosťou, ktorá potvrdí alebo vyvráti správnosť postojov a očakávaní. Preprogramuje staré vzorce napätia v tele. Toto oslobodzuje, navracia do radosti, zmyselnosti ktorá nemá funkciu zvádzať, ale pomáhať nám viesť sa životom naplno. S divokou nekompromisnou živosťou, ktorá je úctivá k sebe a druhým a súčasne hovorí áno tomu, čo život prinesie. A na to ... sa vlastne musíme konečne stať zlými chlapcami a zlými dievčatami. A začať počúvať seba samých.


Tak čo, ste pripravený prípadne i sklamať očakávania druhých, aby ste mohli žiť svoj život? ;)

 

Marek Bohunický
www.skolacloveka.sk

Go to top