Na masáž sa môžete objednať na nasledovných kontaktných číslach

Kraniosakrálna terapia pre deti, rodičov a rodiny.

Dnes prichádzam s témou, s ktorou rezonujem v poslednej dobe najviac - prenatálna a post natálna starostlivosť. Pre deti, matky...a samozrejme i otcov. Veľmi ďakujem rodinám, ktoré prišli do mojej praxe a pomohli mi objaviť úplne nový svet, tak odlišný od teoretického knižného materiálu.

Sledujem, ako sa zdvíha vlna uvedomenia, že je páchaná hrubosť medvedik plysovy s kabelkou kvetova zastrašovanie na ženách a rodinách práve v okamihoch, ktoré rodiny spája najintímnejšie. V momentoch očakávania dieťaťa a jeho príchodu na svet. Žiaľ ešte potrvá, kým sa úcta a pokora k životu prejaví v zdravotníctve i v praxi. No tu mi nejde o frflanie nad systémom, ale skôr o zdieľanie skúseností, ktoré môžu pomôcť rozšíriť obzor možností i prakticky.                   

Je to téma, ktorá vyzerá ako slávna otázka "čo bolo skôr, vajce a či sliepka?" To, ako sa vyvíja naše detstvo, napĺňanie našich prirodzených potrieb ovplyvňuje náš ďalší život, výber partnera, zamestnania a hlavne - to aký máme vzťah sami so sebou. Ako sa staráme o svoje telo, psychiku i spirituálnu stránku života. Ako sme si seba vedomý. Ako sme hmotný, či schopný ustáť si svoje ľudské práva... Toto sú veci, ktoré spätne pôsobia na náš spôsob výchovy detí.

Je jasné, že náš príbeh nezačína narodením. Vlastne v ideálnom prípade keď sa narodíme, máme už 9 mesiacov života za sebou, 9 mesiacov skúseností, pocitov, ktoré nám formujú naše telo, mozog a nervový systém. Priamo pôsobia na náš podvedomý pocit o obraze sveta, do ktoré sa ideme narodiť.

Samotný pôrod vôbec nie je prechod ružovou záhradou, v ďalšom živote už prirodzene nezažívame tak náročnú situáciu. Ale na to sme vybavený a stavaný. Pokiaľ... Ide všetko prirodzene podľa prírodných, inštinktívnych vzorcov. čo ako vieme, nejde. Ako to? Pretože pokiaľ bude dôležitejšie dieťa vážiť, merať a vystaviť cudzím dotykom než ho dať okamžite do teplého bezpečného a známeho náručia matky - bude to neprirodzené, nastavené iba mysľou, bez empatie k novému životu, v popredí bude názor niekoho, kto s ním nemá hlbokú telesnú a psychickú skúsenosť. Tak môžu vzniknúť hlboké pocity ničím nezasýtiteľného hladu, ktorý prežívame každý po svojom.

Neviem, a ani nie je mojou úlohou s týmto Bojovať, niečo robiť, tam sa necítim. Cítim sa v tom, že i napriek takýmto raným skúsenostiam, menším či traumatickým, je možnosť uvoľnenia takéhoto zážitku. Znovu prepojenia lásky medzi deťmi a rodičmi a predkami, znovu spojenia s hlbokými telesnými pocitmi slasti a spokojnosti. Veď stav šťastia a spokojnosti je v prvom rade vnímaný telesne, nahováranie si že som šťastný funguje iba chvíľu, v mysli.

 

Growing upSme v situácii, kedy väčšina z ľudí hľadá samých seba, zmysel v života, radostnú spokojnosť a pocit vlastnej dostatočnosti. Na planéte sa našťastie rozbehli procesy, ktoré verím nejde zastaviť. Zdvihla sa miera energie okolo nás, čo na väčšinu vplýva uvedomením si: niečo v našich životoch chce zmenu. Smerom k empatii, láskavým vzťahom a sebaoceneniu.

 

Na druhú stranu nikdy nebolo tak veľa komplikovaných pôrodov, umelých a náročných otehotnení, problémov s „nájdením si správneho partnera", či... Pôrodov cisárskym rezom. Otázne je, je?, že kto za to vlastne ma prebrať zodpovednosť. Matka, ktorá ma toho v danej chvíli až až, partner ktorý zväčša netuší a necíti o čo tu ide, dula, ktorá nemá vlastne žiadne právomoci, či snáď lekár a systém? . Wow.

Ťažko o tom diskutovať, keď je to v rovine "vajce-sliepka". Cítim že by mohlo pomôcť začať cítiť, samých seba, svoje potreby. Veta "kto nemiluje samého seba je ako prázdna nádoba, ktorá chce rozlievať" mi príde vhodná. V takto nastavenom systéme - zastrašovanie, ignorancia a neúctivosť k mystériu života- nám pomôže iba schopnosť a ochota postaviť sa a ustáť si čo cítime že je prirodzene a správne. Kde na to vziať silu?

mala ruka dri velku ruku

 

Ťažko sa ju nachádza v dospelosti dieťaťu, ktoré zažilo odpojenie od svojej matky, svojho zdroja. Ťažko sa nachádza skutočná blízkosť k partnerovi/ke dieťaťu, ktoré nemá zdravé väzby na rodinu. Sme spoločnosťou, čo je v akomsi trase, kedy je dramatické sa z neho prebúdzať. Pretože čo môže otvoriť naše oči, je precítiť si čo sme to spáchali so životom.

 

kranio Maco

Takže pre mňa jednou z dôležitých otázok bolo ako znovu pomôcť spojiť sa rodinám a deťom so svojou Silou, koreňmi, sebaúctou, intuíciou? Schopnosťou nadväzovať pre seba individuálne zdravé vzťahy? Jednu z odpovedi som našiel v kraniosakrálnej terapii. Moje zážitky s týmto prístupom ma stále uvádzajú do úžasu.

 

 

Popíšem tri skúsenosti: s tehotnou mamičkou, otcom 6 mesačného syna a rodičmi cca 9 ročného dievčatka.

 

Tehotná mamíčka

V prvom prípade išlo o ranné nevoľnosti a silnú psychickú nepohodu mamičky. Keď sme začali pracovať pomocou Kraniosakrálnej terapie, jemne som si vypýtal povolenie nakontaktovať sa na matku i dieťa, ich systém si ma "očuchal" a privolil. To bolo prvý raz, kedy som mal takú príležitosť, bol som veľmi jemný a opatrný. Dieťatku som "povedal" že budem pracovať s jeho mamou, že sa ho to teraz inak netýka. Ako som jemne kontaktoval jej“ telo", zistil som že veľká časť jej "tela" si vlastne neuvedomuje že je tehotná! Šokovalo ma to. A tým sme našli i odpoveď čo sa v takom prípade deje. Ak je v organizme mamičky stres, sú extrémne napnute svaly vďaka nervovým impulzom. Tým pádom sa sval akoby odťahuje a sprava akoby nepatril k celku, zníži sa schopnosť cítenia a empatie. Druhy prípad je keď sa sval v obrane "vypne", čo je druhy extrém. Matka sa vlastne v takej časti tela, a adekvátne psychickej oblasti, necíti. Efekt pre dieťa je ten, že za normálnych okolnosti cele telo matky ho jemne a pevne obvíja, chráni a komunikuje s nim. To v tomto prípade nieže možné. Nehovoriac o tom, že dieťa zažíva akýkoľvek stres matky ako svoj vlastný. Číže čím viac stresu je v tele matky, tým menej je dieťa chránené. Tu postupne došlo k nádhernej premene. Ako sa matka spájala sama so sebou, jej telo si postupne uvedomovalo dieťatko viac a viac, začalo sa okolo neho obvíjať, hladiť ho vnútornými svalmi a obaľovať ho psychickou energiou. A tak vzniklo vedome spojenie matky a dieťaťa na úrovni tela. Bolo to pre mňa ako muža veľmi dojemne, nikdy som si nič také nevedel predstaviť. A odvtedy každá ďalšia skúsenosť je pre mňa posvätnou chvíľou.

Otec so synom

V druhom prípade prišiel otec so synom, cca 6 mesačným. Evidentne tam bol i nim popisovaný komunikačný problém, "náladovosť" syna, problémy s motorikou. U detí v malom veku pri sedeniach ani svätý Peter netuší ako bude prebiehať, pretože sa to nedá a nesmie vnútiť, asistent (tak volám kraniosakrálneho terapeuta) najprv vytvára vzťah dôvery, čaká na súhlas dieťaťa ísť bližšie, dotknúť sa apod. A potom je dieťa buď v stave pokoja, či spí alebo sa chce jašiť a hrať. Vo všetkých prípadoch sa tu dá asistovať, buď keď rodič drží dieťa na rukách a asistent sa jemne pridá s dotykom, či sedí vedľa hrajúceho sa dieťaťa a pracuje cez dotyk takto.

Tu chlapec zaspal až keď si otec ľahol a polozil si ho na hruď. Chlapec vplyvom jeho dýchania zaspával a vtedy som začal pracovať. Postupne klesal do hlbšieho relaxu, on i otec. Bolo úžasné sledovať ako sa postupne energeticky prepojili, podvedome sa k sebe pritúlili a chlapcova ruka zovrela jeho košeľu. Predtým na ňom ležal ako na doske, s vystretým telom a otec trhane dýchal, so stresom že nevie čo ma robiť. Odpoveďou bolo iba spojiť sa so sebou, svojim telom a tak vytvoriť pocit bezpečia že sa ma dieťa o koho uzemniť a oprieť. Prinieslo mi to veľa inšpirácii pri čase s mojou dcérkou.

Rodičia a dcéra

Tretí prípad boli rodičia 9rocnej slečny, ktorú seklo v krížoch pri skákaní na trampolíne. Povedal som si, 9rocna a seknutá v krížoch? Divne. Všimol som si stresovú komunikáciu rodičov v rozprávaní i chovaní ich tiel, mimike apod. Našťastie a moje prekvapenie dievča chcelo aby rodičia ostali vonku. V tomto veku je výhoda dobrej slovnej komunikácie. Ako dievča klesalo do relaxu a tela, zistil som že je vnútorne vyrotovaná. Nohy a panva jedným smerom a trup druhým. Trvalo relatívne dlho kým si to niečo v nej uvedomilo, precítilo tuto namáhavú a nevýhodnú pozíciu. Začal som tušiť o čo ide že sa niečo deje v rodine, zrejme minimálne vnútorný rozchod partnerov. Toto je niekedy náročná situácia, pretože dieťa je do určitého veku plne fyzicky i psychicky závislé na rodičoch, a tak radšej vnútorne bude trpieť takýto stav a bolesť, pokiaľ ju rodičia "neoslobodia". Vtedy pristupujem k návrhu rodinných konštelácií, kde sa toto vnútorné fyzické prejaví pohybom v konštelácii. Ale dievča ma prekvapilo. Po nejakom čase sa začala jemne vnútorne triasť, telo sa vnútorne rozhýbavalo a začalo sa orientovať k svojmu stredu, chrbtici. Keď sa trup i nohy vycentrovali, spiaca si hlboko vzdychla, začala sa usmievať a tam sme skončili. Kríže ju prestali bolieť okamžite. Kto poznal seknutie v krížoch viete, že trvá pekných par dni kým to povolí i s pomocou liekov. No, a potom som sa dozvedel že rodičia uvažujú nad rozvodom a majú syna, ktorý je "nervák" a bijú sa so sestrou. Uff.

 

Takže záverom, načo je dobre byt ako rodičia spojený sami so sebou? Pre matky určíte väčší komfort pri tehotenstve, pri pôrode prirodzený priebeh, silne spojenie s dieťatkom na všetkých úrovniach. Pre otcov zvýšenie schopnosti byt empatický a v pohode, keďže obaja idú do neznámej situácie. A my muži to celkom nemusíme, snažíme sa všetko definovať aby sme sa mohli lepšie pripraviť :).

A pre dieťa? Asi to najdôležitejšie. Dostáva slobodu byt takým akým je, nemusí preberať úlohu "slnka svojich rodičov", byt "dobré", proste všetko okolo neho s nim súzni a vie mu nastaviť zdravé potrebne hranice, pomocou ktorých sa cíti v bezpečí, keďže cíti silu a vedomú telesu prítomnosť svojich rodičov a opatrovníkov.

nahe dieta v radosti

Opäť, cestou mi príde i byt vedome prítomný vo svojom tele, dotyku a myslení. Pomáha mi v takejto asistencii filozofia procesu, rodinných konštelácií, šamanizmu a telesne - kraniosakrálna terapia.

 

„Ak v svojom tele, telesne prijmeme svojich rodičov, ich telesnú nekonečnú prítomnosť, silu a lásku ktorá ich viedla k stvoreniu nás - ako sa potom môžeme cítiť osamelý, malý a nedôležitý? Potom to je jednoducho samozrejmosť, radosť a pýcha za generácie pred nami. Hrdosť za to byť v svojom tele a vedome dovoliť životu aby cez toto naše telo, našu dušu nás viedlo. Lebo vtedy dôjde k poznaniu, že to je ten veľký Duch, Sila ktorá je za "vecami". Dych života, Duch svätý, Ruach ha-kodesh .... nazvime to akokoľvek. Je to vlastne jedno.

Čiže naše telo je akýmsi kľúčom, tajomstvom, Snovou bránou a ...náručím k sebe samým. K univerzálnej láske. Pozor! nie bezbrehej, univerzálnej. Oblečiem si svoje telo, prijmem tak svoj prvý pozemský domov s úctou a vďakou a TO mi otvorí tajomstvá radosti, šťastia, naplnenosti a ...zrejme i pokory.

Tak v svojom tele stále budeme cítiť silu svojich predkov, ich múdrosť, podporu. A TO nám dáva silu prekročiť doterajšie hranice uvažovania, bytia a zdieľania. Akejkoľvek podoby uvedomelej lásky. Ak sa prekročením svojho tieňa myslí práve toto, ok. Páči sa mi to zažívať, byť toho súčasťou. To je mojou motiváciou, mojím povolaním v práci. Akýsi pokorný úžas a radosť ma schytí, keď toho môžem byť súčasťou. Je to väčšie než ja.“

 

S láskou

vyrehotany Marek so šálkou

 

Marek Bohunický,
www.skolacloveka.sk

Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.

 

 

 

Go to top