deti v nás
 
Dobrý deň Vám všetkým.
Nedávno som dokončil lektorovanie ďalšieho kurzu kraniosakrálnej terapie. Kurzy sú posledné dva roky stále viacej a viacej o neuvedomelých hraniciach a vzdialenostiach. Stále menej tak robíme a učíme sa techniky, pretože je potrebné zistiť a precítiť si ako sú na tom ľudia so sebauvedomením svojho priestoru a slobodného prejavu cez telo. Čiže moje zameranie nie je na techniku, ale na človeka...

Účastníci kurzov, ktoré som nazval Šamanská kraniosakrálna terapia, prechádzajú sebaskúsenostnými cvičeniami o pociťovaných skutočných vzdialenostiach, ochote a schopnosti sa stretnúť s niekým v dotyku nielen fyzicky ale i psychicky. Sú to doslovne iniciácie do prebratia vlastnej láskavej zodpovednosti za postaranie sa o svoje hranice a ich uctenie i u klienta. Rôznymi zdieľaniami o zakázaných či hanblivých témach, konšteláciami a tým čo si vypýta proces skupiny. Väčšinou je to prekvapenie medzi mysleným a pociťovaným stavom.


Opäť a opäť sa mi počas 17ročnej praxe potvrdzuje, že keď si nebudeme uvedomovať ako Kto sme s Kým v asistovaní, z akej role pristupujeme ku klientovi, tak prekračujeme i nevedome hranice klienta a opakujeme jeho zranenia prípadne ich i zhoršujeme. To je z pohľadu práce. Ešte naliehavejšie je ale to, že potom človek takýmto spôsobom pristupuje i k sebe a v svojom bežnom každodennom živote. V intímnych a priateľských vzťahoch, sexe a pod.

Je to ten princíp pomaly varenej žaby, že je pre nás prekračovanie hraníc také normálne a bežné, že si potom človek neuvedomí že je stiahnutý psychicky i telesne celé roky, jeho snové/psychické telo je pár krokov za telesným. Vtedy zbytočne tlačíme na klienta a seba, viacej ničíme a opotrebovávame svoje telo a psychiku dostávame „do stresu“. Prípadne sme mechanický až apatický, utekáme z dotyku.

Z tejto pozície mám skúsenosť, že nieje ideálne ísť do dotyku s klientom. Potrebujeme ako asistenti sami prejsť zvedomením si svojich obáv, hraníc i motivácií pre asistovanie. Aby sme boli ochotný a schopný uznať potrebu jeho sebaochrany. Učenie sa techník v tomto nepomôže. Je dôležité, samozrejme, treba vedieť ako technicky narábať so svojim telom, ako aplikovať techniku. A súčasne nám nepomáha v uvedomení toho, čo sa deje na pocitovej, psychickej stránke stretnutia.

Sme tam naozaj ako asistenti, alebo sa hráme na väčších ako sú klienti, prípadne sa u nich snažíme o "dobré" procesy ktoré zdvíhajú pocit asistentovej hodnoty? Sme uvedomelí v tom že máme oslavovať každé klientovo nie ktoré je ochranou jeho hraníc a sebahodnoty? Žijeme v bežnom sociálnom živote to čo prinášame ako bodyterapeuti / asistenti?

Dávame priestor klientovi sa nijako nemeniť, lebo chápeme že sa netreba nikam dostať, že nevieme čo je pre neho správne, lebo to vie iba on niekde v hĺbke seba?

Sme ochotný ako asistenti/terapeuti čítať signály, ktoré žiadajú opustiť svoje názory na to ako má sedenie či masáž prebiehať? Špeciálne v bodyterapii či masáži trpíme nedostatkom zážitkových informácií o práci s hranicami a ich uznaním. Vôbec neznamená že keď človek príde na dotykové stretnutie, cíti to tak i psychicky. Viac ako 70% ľudí nemá šajnu, že majú stres na dotyk a blízkosť. Že častokrát sa potrebujú najprv porozprávať, a tak sa dostaneme k tomu čo klient vlastne naozaj potrebuje. Akú formu masáže, dotyku alebo či vôbec. A vtedy budeme schopný s klientom z pozície asistenta vytvoriť stretnutie, ktoré dá hlboký zmysel, radosť a nádej do ďalšieho života v bežnej realite.

Za seba vnímam, a vidím to i na účastníkoch kurzov, že je našou úlohou ako asistentov sa sami v tomto vzdelávať, cvičiť svoje uvedomenie pomocou sebaskúsenostných tréningov, mať supervíziu a svoje pravidelné sedenia kedy je asistent klientom u svojho učiteľa či terapeuta.

S úctou a zo srdca
Marek Bohunický
– škola Človeka
web: www.skolacloveka.sk
mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.
mobil: +421 910 210 830

 

Go to top