hanba motív chlapDobrý deň Vám všetkým. V dnešnej časti z cyklu „Hanba ako strážca ľudskej dôstojnosti“ sa budem venovať téme hanby a zraniteľnosti v zmysle významu „vzťahovej kondície“. Čo je pre mňa motiváciou?
Radostné, hravé, intímne a silné vzťahy. Rád by som, keby ste si mohli dovoliť čítať text o niečo viacej telom než hlavou, doslovne ho zažívať cez telo, vnútorné obrazy, chute či vône. Aby text mohol byť pre Vás živý, mohol sa Vás dotknúť a Vy si z neho niečo zobrať do svojho bežného každodenného života. A tak do všetkých typov vzťahov, ktoré žijete, či by ste radi žili...
Takže, čo vnímam pod výrazom „vzťahová kondícia“?

Ide o našu schopnosť vytvárať a starať sa o svoje potreby a zaujímať sa o to čo teší a potrebuje i druhá strana. V tomto potrebujeme teda MAŤ ZÁUJEM ako o svoje pocity tak i o pocity všetkých, čo sú účastný vo vzťahu.

Mať takýto typ záujmu nieje vždy jednoduché, pretože to súvisí s určitým vnútorným stavom, našou schopnosťou sa uvedomovať. Čiže ide o našu kapacitu – kondíciu – práve v tejto chvíli, byť vedomý AKO SME VO VZŤAHU. Všímať si ako si dovuľujeme byť pravdivý telesne, psychicky i spirituálne. V niektorých situáciách je to ľahšie – keď sa cítime bezpečnejšie – a v niektorých potrebujeme nazbierať odvahu „sa nechať vidieť a počuť“. Keď píšem o nazbieraní odvahy, ide teda o akýsi proces posiňovania sa v sebe samom. Hovoríme tomu rôzne. Napríklad  – veriť si, dôverovať si že si môžem dôverovať. A to je niečo čo sa posilňuje skúsenosťami. Opakovanou ochotou spraviť aj chybu a prípadne sa strápniť, pretože nemáme odkiaľ tušiť ako zareaguje druhá strana. Pod ňou myslím buď jedného človeka alebo i skupinu.

Pre naše vzťahy to je doslovný rozdiel od prežívania k žitiu. Ako si to môžem dovoliť tvrdiť? Pretože naša empatická otvorenosť a pravdivosť povedať, urobiť vypýtať si TO, na čom nám záleží, je darom. Áno, je našim darom do vzťahu. Takže buď do vzťahu darovávame toto alebo akési tajomstvá, ktoré sťahujú našu pozornosť. Oslabujú dôveru, vytvárajú domnienky a neistotu. Častokrát je to nevedomky, a súčasne to na veci nič nemení pre výsledok v zmysle mechanizmu diania.

Ak totiž povieme, VYJAVÍME, čo sa v nás deje, čo cítime a potrebujeme, dávame druhému dar slobody presne vedieť na čom s nami je a nemusieť tápať a hádať. Oslobodíme ho od povinnosti cítiť a riešiť naše veci za nás.

To mi príde naozaj ako dar, ktorý vytvára dôveru a posiluje nás i vzťah. Ide o rozdiel, či sme v danej chvíli schopný sa rozhodnúť byť pravdivý i so strachom a rozklepanými kolenami čo trasúcim sa hlasom. V tomto mechanizme naozaj nefunguje snažiť sa byť nad vecou, pretože naše vyjavovanie sa stráca na dôveryhodnosti, dokonca sa často stáva že sme nielen nad vecou ale i nad tým komu to vravíme. Síce sa tak na jednu stranu „chránime“ pre hanbou a akýmsi pocitom slabosti a zraniteľnosti, čím platíme možnosťou priamo cítiť a byť cítený. To komplikuje dopravnú situáciu na našich vzťahových mostoch – vzniká zápcha. Tie autá na ceste, blokujú premávku predsa i v bežnej reči voláme nie stojace auto, ale prekážka na ceste. Cítim sa hravo so slovom dopravná situácia . Do-prava. DO pravdivosti. Pravdivo. A tak keď vo vzťahoch, k sebe i iným – ideme skôr do ľava než do prava, vzniká akási zápcha medzi možnosťou vytvoriť stretnutie s druhým človekom.
Prečo dovoľujeme aby vznikala „doľavná“ situácia? Pretože zo strachu byť takými aký práve sme v tom čo cítime a potrebujeme, radšej zľavíme z toho čo je pre nás dôležité. A čím je to dôležitejšie, väčšie, čím väčšiu osobnú vášeň k niečomu alebo niekomu skrývame, tým vytvoríme „doľavnejšiu“ situáciu. Ak zľavíme z toho čo cítime že je pre nás podstatné, ako si nás môže vážiť niekto iný, keď si nevážime sami seba? Na druhú stranu, každý vzťah potrebuje kompromisy, aby vôbec mohol existovať.
 
 
byt nahy
 

Čo s tým? Čo so sebou v takýchto momentoch? Mnohí vieme, že sa „to“ často deje nevedome. Každý z nás má za sebou svoj príbeh, ktorý ukazuje ako sme sa dostali tam kde sme. A tento príbeh sa bude odvíjať podobným spôsobom dovtedy, kým sa začneme uvedomovať „ako sme“. Vtedy prijímame svoju zodpovednosť za „TO“, čo sa „nám deje“. Zisťujeme, že sme to my, kto to vytvára a inscenuje. My sme tí, čo vytvárajú svoju dopravnú zápchu, zo strachu že niekomu alebo niekto nám bude príliš blízko. Že to bude príliš intímne. Pretože v intímnej blízkosti prebieha jeden veľký alchymistický proces – všetko sa chce meniť na zlato/prijatie. Jedno veľké ÁNO všetkému – možnosti si vypýtať i odmietnuť. Slobodné Áno i slobodné Nie. Tak nás intímna vzdialenosť (samozrejme nejde tu iba o sex!, ale o magickú kvalitu rozhovor a zdieľaní) vedie k pravdivosti. Ako? Cez zvyšujúci sa tlak, ktorí vzniká keď sa bránime byť videný taký ako sme. Tým nemyslím bezhlavo konať, mienim tým naozaj vnímať svoju zraniteľnosť pri ukázaní sa. Pretože to nás robí cítiacimi na rozdiel od emočnými či vymyslenými. Sme tak skutočný, a „doľavná“ situácia sa mení na „dopravnú“. Takto dáme hodnotu tomu čo sami cítime, dovolíme si sa cítiť zraniteľne (čiže realisticky) a „do-volíme“ - volíme teda ísť „do“ seba a k sebe. Toto druhí potom vnímajú ako našu pravdu o sebe a tak ich ponúkame k rovnakej pravdivosti. Tu si určujeme, aký vzťah to bude. Neznámy, známy, kamaráti, priatelia, partneri. Top je to, čo sa deje v našom psychickom svete, vo vnútornom svete našich vzťahov. To je to, ako sa naozaj máme vo vzťahu. Už to, ako vyzerá vzťah navonok, v tom fyzickom svetle, môže byť úplne iné. Toto ukazujú napríklad rodinné či iné formy konštelácií.

Toto je tá vnútorná rovina našich vzťahov, ktorú volám „snová rovina“. Preto som použil výraz ako „vyjavenie sa“. Vyjaviť kto a ako práve som. Tým vzniká uvedomenie a oslobodenie na oboch stranách. Dopravná situácia.

A ako s týmto všetkým súvisí hanba?
Pri hlbšom skúmaní  sa hanba javí ako hlavný dôvod keď taktonežijeme. Sú to všetky tie hlasy ktoré nám hovoria ako sme nedostatočný – nie dosť silný, krásny, bohatý, múdry, dosť muž či žena.
A keďže jediný spôsob ako s týmito hlasmi vo finále naložiť je konfrontovať sa s nimi – potrebujeme na to odvahu a určité bezpečie. Či už ochotou si vypýtať podporu alebo sa pýtať ako sa má ten druhý.
To môžeme spraviť i smerom k „hlasom“ v našich hlavách – otočiť sa k nim priamo a spýtať sa čo je motivácia toho hlasu (vnútornej postavy) mi vravieť mňa oslabujúce či zahanbujúce veci. Najčastejšie zistíme, že sa práve rozhoduje pre svoj väčší komfort, jednoduchosť, radosť a blahobyt. A ktosi v nás sa vtedy ozve – nesmieš, nemôžeš, to sa nepodarí, nemáš nárok lebo nie si dosť. A toto je najčastejšie spätná väzba z detstva od rodičov, starších súrodencov, zo školy či od trénerov a učiteľov.

Keď nazbierame odvahu / zdroje sa na toto jasne pozrieť, uvedomíme si o čo ide tomu hlasu/om– môžeme sa rozhodnúť. Pretože tým hlasom je ide zväčša o naše bezpečie, ktoré je zvrátené – vyžaduje neslobodu, ponúka smútok a závislosť. A to potom my ponúkame do vzťahov, poslušne pokračujeme vo vytváraní „doľavnej“ situácie tak, ako sme sa to naučili. Na druhúu stranu je potrebné vnímať, či chcete túto pandorinu skrinku vôbec otvárať.

Na zmenu je potrebné aby sa v nás objavili otázky typu:
- Čo je to čo práve cítim a potrebujem?
- Čo je to, čo chcem v hĺbke seba, čo cítim bruchom a srdcom?
- Kto som práve teraz, akú rolu predstavujem?
- Čo mi táto rola dáva a čo berie/čo ma stojí? Čo si tým umožňujem a znemožnujem?

Vtedy sa začíname uvedomovať a oslobodzovať. Pretože ak si nedovolím žiť svoje šťastie a blahobyt – druhí si to vždy nejako zlíznu. Vedome či nevedome. Buď ich budem zahanbovať svojimi rôznymi stratégiami, alebo ochudobňovať o seba. Stojac na moste hádžeme pred seba autá, bicykle, kone, zátarasy a popritom cítime smútok a hnev ako sme osamelý v tom na čom nám najviac záleží. Alebo sa od toho radšej odvrátime úplne a povieme že „sme v pohode“. No nieje to zvrátené?

Potrebujeme trénovať, cvičiť vyjavovanie sa. Robiť chyby, hovoriť o tom, opäť konať a ak to inak nejde opäť sa učiť s dôverou v seba na chybách. Natrénovať svoju schopnosť uvedomiť si že sme na hranici svojho komfortu a bezpečia – že na tejto hranici s rozhodujeme či si dovolíme byť zraniteľný a teda pravdivý, skutočný. Alebo či pôjdeme „do ľava“ a nebudeme dôverovať ani sebe, druhému a životu.
Toto je vedomá práca s hanbou. Z môjho pohľadu a skúseností zatiaľ jediný skutočne fungujúci spôsob ako žiť svoj blahobyt. Presné vyjadrenie prináša úľavu, pocit hrdosti a pomáha nám budovať dôveru k sebe samému. Keď nechceme vyjasňovať, akosi používame druhých aby sme sa na nich „postavili“. Ak druhý musí tápať v tom kto sme a čo chceme, vzniká zahmlievanie a pocit neistoty. V predchádzajúcich článkoch som písal že hanba je veľmi telesný pocit. Zahmlievaním či klamaním vzniká telesne pocit neistoty, nerovnováhy. Druhému potom dlžíme svoju pravdu.

Preto sa mi páči predstava „vzťahovej posilňovne“. Súvisí s nabratím odvahy a schopností žiť Život zvedavo, hravo a láskavo. Býva potrebné si nájsť človeka alebo skupinu, kde bude možné s hanbou trénovať. A v tom nám všetkým želám veľa odvahy, podpory a dôvery.
 
Marek Bohunický
Go to top