deti v nás
 
Vítam Vás v ďalšom diely o tom, ako môžeme pre seba dobre využiť pocity hanby. Dnes sa budem zaoberať témou, ktorá zvykne byť na úplnom dne tejto studne – a to pomenovanie a nasledovanie toho čo v živote naozaj v hĺbke chceme.

Osobne Vám navrhujem, čítajte článok postupne, dajte si dostatok času nacítiť / navnímať si ako sa Vás text dotýka, čo cítite. Akékoľvek pocity súhlasu či nesúhlasu, kde na tele to cítite. A hlavne – ako sa Vás to dotýka v kontexte Vášho života. Ak necháte čítať „i svoje telo“, je šanca že Vás Vaša vnútorná múdrosť privedie tam kam Vás život volá. Alebo zistíte, že už tam ste...

--------------------------
Počas posledného obdobia, kedy som lektoroval kurzy Kraniosakrálnej terapie či Tantry, sme sa s účastníkmi zhodli na jednej veci. A síce že im prišlo ako najnáročnejšie si zadefinovať čo vlastne presne chcú. Tým mienim naozaj v hĺbke, v duši. To,  čo keď človek zdieľa s ostatnými tak sa cíti naplnený radosťou a láskou. Kde cíti i na tele i na duši že toto je to, kvôli čomu je tu.

Ak si realisticky všimnem seba v momentoch, kedy sa uvedomím v situácii kde nechcem byť alebo že jednám spôsobom ktorým v hĺbke nechcem – bývajú prítomné rôzne prejavy. Od zmeny dýchania, postavenia tela, neschopnosti jasne myslieť či komunikovať, koktanie, klamanie, mlženie... To čo zvykne pomôcť je jedna otázka – „ČO PRE SEBA PRÁVE TERAZ POTREBUJEM?“ Otázku treba rozšíriť do úrovne telesnej, psychickej či spirituálnej. Všetky sa navzájom ovplyvňujú, ale individuálne môžeme vnímať ako prioritnú jednu z nich. To už je vlastne akási kvalita, alebo schopnosť sa v situácii vnímať, vidieť. Sme si pozorovateľom, a ideálne nie hocijakým, ale „láskavým pozorovateľom seba samého v situácii“. Ak toto zvládneme, dovolíme si to, automaticky zahrnieme do kvality láskavosti i ostatných.

Určite je viacero spôsobov ako si nástojiť na tom čo chceme. Od bojovania, vydierania, manipulácie, tvrdej ráznosti a podobne. Zdá sa, že dôvodom je akýsi strach, že nieje pre každého dosť. Že si nemôžeme každý dovoliť byť šťastný a slobodný. Že to nieje povolené a tak si to treba nejako vydobyť, ukradnúť, zmanipulovať to. Sa. Ich.
Vlastne to o čom píšem, je akýsi stav „láskavého priameho komunikovania svojich potrieb“. Potreby dotykov, úctivej komunikácie, prejaveného záujmu, hmotných statkov ...
Čo je TO, čo potrebujete práve teraz? Viacej sa nadýchnuť? Nájsť si pohodlnejšie pozíciu na sedenie? Napiť sa? Povedať partnerovi/ke či niekomu to čo v sebe dlho držíte a robí medzi vami vzdialenosť? Byť pár dní sami alebo ísť do spoločnosti blízkych priateľov? Nejakého skutočného si nájsť? Alebo?

Zhodli sme sa, že každý potrebuje byť vypočutý a videný. Zažívať láskavú telesnú prítomnosť. Mať pocit že tam kde chce či potrebuje byť je vítaný. Prijatý taký aký práve sme a aj aký sme prirodzene vnútri. A súčasne – že vlastne máme kdesi prekvapenie ak sa to stane.

Naozaj sa o mňa zaujímaš? Wow, to som vždy chcel. A teraz sa možno i bojím, čo to znamená, čo po mne budeš chcieť. Čo je za tým? Čo sa stane ak sa otvorím a nechám Ťa ma vidieť? Vždy som v hĺbke túžil po skutočnom intímnom vzťahu, kamarátskom a určite i partnerskom, kde si môžeme otvorene povedať čo cítime, kde som a čo by som rád. Ale..., . Poznáte to? Poznáte ten moment, keď sa zastavíte a zvažujete či sa odhaliť? Či povedať na čom Vám záleží? Práve tento moment, táto chvíľa je kľúčová vo vzťahoch. Vtedy totiž ideme zdieľať niečo, čo pre nás je dôležité a nie bežné. To je moment kedy vzniká intimita a prehlbuje sa. Je to pozvánka byť odvážny a zodpovedný sám k sebe, svojmu vnútornému svetu Ja.

Je to i pozvánka pre druhého, či chce a je schopný. Páči sa mi pomôcka, kde o vzťahoch uvažujem z pohľadu ochoty a kapacity byť pravdivý do morku kostí. Dostať sa v rozhovore a stretnutí „až na kĺb“ toho o čom sú.

Nechať sa vidieť s tým že sa hanbím, že sa ma niečo hlboko dotýka je prejavom nie často videnej sily. Pokiaľ na miesto tejto úprimnosti nezahráme „tých nad vecou; cool; múdrych; pokojných či nezávislých“ a čo ja viem čo ešte. Vtedy máme šancu, že z našich vzťahov vznikne niečo skutočne o nás. A tam pre mňa začína prechod od statusu „známy“ ku „kamarát“ a neskôr „priateľ“. Pokiaľ si niekto myslí, že na priateľstve netreba pracovať, tak sa hlboko mýli. Hlboké vzťahy vždy vyžadujú našu vedomú pozornosť, ochotu prevziať si zodpovednosť za to čo cítim a konám, ako to komunikujem. Ako sa zaujímam. Je to o veľkej zodpovednosti. A vidím, ako som v minulosti veľakrát od tejto zodpovednosti uhol a tak zranil a i ako som bol ja na druhej strane. Je to také ľahké, necítiť seba vnútri a zahltiť sa niečím či niekým!
 
deti v nás

Pochybujem že by sme ako vedome cítiaci ľudia prehadzovali na druhých svoje emócie a myšlienky, aby ich riešili za nás. Že by sme im “nakladali to čo je naše“. Napriek tomu sa to bežne deje. Ako je to možné? Pretože to čo vo vzťahu nevypovieme a je pre nás silné,  v skutočnosti ťahá najviac pozornosti, niekto to cíti. A keď to odmietneme „nechať u seba“, musí sa tým zaoberať niekto iný (človek, zviera, rastliny). Z pozície tohto vedomia je mojou zodpovednosťou sa zaujímať o svoje pocity a pomenovávať ich.

Zdá sa dôležité nájsť v sebe kvalitu láskavého svedka, buď pocitovo v tele a dotknúť sa tam, alebo okolo seba v priestore. Čiže miesto kde by stál človek ktorý sa na mňa pozerá za každej situácie láskavo.

Pár pomocných otázok, ktoré pre myseľ môžu vyznieť bláznivo, ale napriek tomu:
• Ako KTO sa zhováram s KÝM? Ako kto som / sa cítim v tejto situácii? Akú rolu má človek voči mne?
• Kde sa ma to dotýka?
• Ako to cítim?
• K čomu ma to vedie? (povedať, urobiť)
• Čo pre seba potrebujem aby som sa cítil dostatočne v bezpečí to komunikovať?
• Komunikujem v prvej osobe jednotného čísla?
• Som ten čo pozerá cez moje oči a vidí toho/tú za očami predo mnou. Vidím Ťa a cítim Ťa?
•...

A niečo podobné sa začne diať, keď sa rozhodneme prísť na to čo naozaj chceme. Zrazu sa objavia v našom živote buď živý ľudia, alebo nejaké hlasy v našej hlave. Jedny nás zrejme budú viesť k tomu ísť hlbšie k tomu čo sa deje a druhý budú dávať rôzne súdy a kritiku prečo to nieje dobré robiť. Čo všetko sa môže nebezpečne zmeniť, lebo zrejme vystúpime zo svojej komfortnej zóny.

Tak ako ľudstvo zvykneme používať tieto vzorce:
• To, pre ktoré čo sa hanbíme, premietame do ostatných.
• Ak nechceme cítiť vlastnú hanbu, sú iný nútení sa hanbiť: sú zahanbení, zosmiešňovaný, opovrhovaný, exponovaný, na okraji atď.
• Pomocou nezrozumiteľnosti sa človek snaží byť nenapadnuteľný: ostatní sa tak budú cítiť neschopní, nekompetentný
• človek neukazuje žiadnu "slabosť", zraniteľné city ako je láskavosť, alebo nádej, ale prejavuje len negatívne alebo cynické emócie.
• človek ukazuje navonok jeho fasádu arogancie, takže nikto nemôže rozpoznať vlastné pochybnosti.
• Je aktívny skôr než pasívny, skôr útočník, než by vydržal nebrániť sa pomocou: priekov, hnevu, násilia.
• Urobíme sa  že sme naozaj malý, neviditeľný, vzdávame sa tak, aby sme neboli zahanbený
• Chováme sa "poslušne", aby sme zapadli, disciplinovano a pracovito. Takéto ambície môžu mať za následok extrémne myslenie a perfekcionizmus.
• Ak je hanba vnímaná ako život ohrozujúca, čiže to byť chytený pri chybe, musí byť skrytá za každú cenu lžou, výhovorkou, zdôvodnením alebo obviňovaním ostatných.
• Mäkké, zraniteľné emócie sú zmrazené (citová otupenosť); toto môže viesť k chronickej nude, depresie alebo samovražde ("lepšia mŕtvy ako zahanbený").
• Pocity hanby môžu byť znecitlivené užívaním drog a tým sú neskôr pocity hanby často ešte viac posilnené ("Hanbím sa, pretože som pil a pijem, pretože sa hanbím").
 
 Jedna časť hlasov nás teda vedie buď vo forme telesných nutkaní k pohybu, v obrazoch, zvukoch a podobne smerom k tomu čo je v skutočnosti naše, čo sme my. Menej ezotericky povedané čo v skutočnosti v hĺbke chceme pre seba a naša duša i pre okolie. Čo chceme dostať a čo dávať.

Od telesnej intimity cez psychickú a spirituálnu. Hmotné veci – domov svojich snov, miesto na život, formu vzťahu tak ako to v hĺbke cítime. Náš slobodný prejav na verejnosti i v súkromí. Možno pojašenosť, dravosť, jemnosť, náš spôsob dynamiky či introverzie.

A druhé hlasy nás od toho odrádzajú. Hlasy našich rodičov, súrodencov, učiteľov, spoločnosti a pod. Väčšinou nemáme z detstva skúsenosť, že by sme boli naozaj vyslyšaný a počutý, ešte menej že to bola daná skutočná váha. Takže je logické keď zo začiatku nedôverujeme sebe ani  druhým okolo že sa o nás skutočne zaujímajú a milujú nás. Ostáva to ako nenaplnená potreba, pokiaľ sa nevenujeme svojim pocitom hanby, pretože za nimi sa skrývajú veci, o ktoré nám v skutočnosti ide, ktoré sa nás dotýkajú esenciálne.

Takže – pokiaľ chceme žiť svoj pocitovo skutočne naplnený život, tak že to cítime i telesne a prospieva nám to – potrebujeme pravdivo komunikovať o čo nám ide, priamo, jasne láskavo a pevne. V ktorejkoľvek oblasti našich životov – intimity a sexu, peňazí, práce. Aby sme zodpovednosť za seba nedávali na druhých. A súčasne sa nesnažili zachraňovať či spasiť tých okolo. 
 
 
ruky stareho cloveka

Skúste si spomenúť v situáciách na: „Čo pre seba teraz potrebujem / čo by mi pomohlo byť láskavo priamo pravdivý/á v tom čo pre seba chcem?“ Je možné, že to zo začiatku bude treba trénovať, znova a znova. A pokiaľ máte partnerov, kamarátov a pod., s ktorými sa môžete dohodnúť na trénovaní tejto komunikácie – výborne.

Držím nám palce!
 
Srdečne
Marek Bohunický
Go to top