kompas zlaty

Čo pre nás znamená, že telo je prvým domovom kam sme prišli? Môže nám telo pomôcť pri hľadaní svojho života, radosti, zdravia a slasti? Ako je naše telo prepojené s múdrosťou Zeme? Koľko slobody mu dávame cez svoju myseľ, strachy sa oddať či hanbu byť svojský?

Keď si to zoberiem realisticky, prvým domovom ktorý som dostal, aby ma chránil, viedol, učil a dovolil mi cez neho konať - je moje telo. K tomu sa o neho potrebujem nejako starať, spriateliť sa s ním, mať ho rád. Vtedy si ho viem "obliecť", používať, radovať sa z neho i cez neho. Je to vzájomný vzťah. Ono má svoje potreby, spomienky, svoju históriu. Vlastnú múdrosť, smútok, bolesť. Schopnosť viesť slasť.

Stojí buď medzi mnou a životom alebo som s ním v živote. Závisí ako si to dovolím, aký postoj zaujímam k sebe, telesnosti, sexualite, zdravej agresii či smútku. Je mojím medzi iným i hmatovým orgánom. A práve hmat je pôvodná živočíšna funkcia, ktorá mi dovoľuje byť naplno v živote. Ohmatať si kde som. Navnímať si telom, kam na duša vedie. Rozvíjanie schopnosti dotyku, vedomého dotyku, je základným predpokladom vedomého života.

Cez vedomé dotýkanie sa seba samého a  druhých sa vynárajú moje skutočné túžby, sny, nedokončené pohyby, nedopovedané slová, nevykročené cesty. Tam sa nachádzajú naše hlboké dobré pocity, spokojnosť, spontánnosť.

Ak sa nachádzate v bode, kedy si želáte byť inak, inde, cítite nejakú "nervozitu", strach - vedzte, že telo je spojené so svojou Matkou - Zemou. S jej Duchom, dušou. A keď si dáme tú námahu, ono samé nás vie nasmerovať pri zadanej otázke. Kde sa nachádzam, kam smeruje moja duša, aké zamestananie je pre mňa TO moje a kde, ako si nájdem partnera/ku,... .

Toto nás nikto neučil a pritom je to najdôležitejší predpoklad realizovaného života, človeka. Na to, aby sme uvoľnili všetky tie zákazy sveta, spoločnosti, kresťanskej histórie či rodinných zvykov ignorovať telo, považovať ho za hriešne či nevedomé - fu, potrebujeme zažiť nové skúsenosti. Zážitky. Vyskúšať to zo stránky oceňovania sa, láskavosti k sebe samým, k tomu čo mi ponúka život a telo v ňom.

Oceňujúci rovnocenný dotyk je v tejto dobe niečo takmer nezvyčajné, stará spomienka, tušenie kdesi vo vnútri - možno strach sa vydať tým smerom. Ako to zmení náš život, čo to po nás bude vyžadovať.  Viete si predstaviť, že Zem nás niekam volá, kdesi nás pozýva a pomocou schopnosti byť si toho vedomý spojíme dve časti - výsledným smerom nášho života bude vedomý spoločný tanec Vesmíru a Zeme. Tento tanec tančí, alebo sa skôr snaží, naše telo a duša mu pomáha. Chce to skúsenosť oddeliť myseľ so svojimi predstavami o živote a úspechu, či očakávaní ostatných. Kdesi sa písalo, že "pokiaľ nebudete ako deti, do kráľovstva nebeského sa nedostanete"

nahe dieta v radosti

Koľko potrebujeme vytrpieť, nechať si naložiť a s pocitom hrdosti vláčiť čo nás zabíja? Učme sa od detí komunikovať. Jasne že vedomejšie. Ale všimnite si tú rýchlosť, ako vyjadria svoju nespokojnosť s komfortom. Nečakajú, že možno v budúcnosti to bude lepšie. Nekalkulujú, či sa tým budú alebo nebudú niekomu páčiť. Ešte úplne malé deti sú pravdivé, spontánne,  starajúce sa o svoje potreby, nevedomo počúvajúce svoj sen tela a duše.

Nám dospelým ostáva snáď už len naučiť sa byť k sebe pravdivý, vnímavý a oceňujúci. Naučiť sa komunikovať, ostať v Dialógu. S telom, dušou, Zemou, Vesmírom, ľuďmi. Všimli ste si, že napätie v tele môžeme pociťovať nielen keď je niekto príliš blízko, ale i keď je ďaleko?

sediaci par muz bozkava zenu na celo

Naše hranice boli nám všetkým prekračované nespočetne ráz už v detstve. Každý máme svoj osud a spomienky. Svoje i rodinné. Svoje obavy, čo by znamenalo vypýtať si čo potrebujem či odmietnuť čo mi robí zle a s tým nesúhlasím. Schopnosť pracovať so svojimi hranicami je z najzákladnejších schopností. Aby sme bez pocitov viny mohli mať čo potrebujeme a tak isto i láskavo odmietnuť. Pretože keď toho nie sme schopný, vyzeráme najčastejsie asi nejak takto:

nasraty maciak

 

nehovoriac o tom, že samotný smútok býva ešte hlbšie. Preto niekedy pri dotykoch ucukneme, rozplačeme či nahneváme sa. DOtyky otvárajú naše spomienky, a kdesi medzi nimi sa nachádza i tá najsvetlejšia. Náš Veľký sen o živote, ako ho chceme žiť a zdieľať, tá časť tajomstva o ktorej už nemá zmysel písať, lebo ju treba zažiť a žiť. Nie o nej rozprávať. Preto sú v mojej ponuke zážitkové kurzy vedomého dotyku.

 

muz bozkava zenu na krk

 

srdečne

Marek Bohunický

 

Go to top