koza chytena medzi prsty Naše fyzické telo je prvým domovom, kam vstúpime pri príchode na Zem. Je láskavým darom, aby naša duša mohla ísť na tie miesta, kam potrebuje ísť. A zažiť, sdieľať... . A to vieme a sme ochotný najmä vtedy, kedˇ sa cítime bezpečne a prijímaný. Vtedy sme schopný sa otvoriť, zdieľať tajomstvá svojej duše, podeliť sa o obrazy, ktorými duša žije, spieva a tancuje. Ako sa teda cítiť tak bezpečne, že nám to dovolí hravo a so sebaocenením prinášať svoje dary?

 

Naša duša zažila cez telo od chvíle kedy bolo stvorené mnohé pocity, dotyky či samotu. Niektoré dotyky prinášali teplo, bezpečie, uznanie. Blízkosť. Iné skôr odmietnutie, bolesť, prípadne nedokázali zastaviť svojou neprítomnosťou chvíle opustenosti a nekomfortu. Strachu.

Naše telo si ich všetky pamätá, neomylne, hlboko. Našťastie je jeho prirodzenosťou sa meniť, vyvíjať, obnovovať sa. Tak i naša duša túži po krásne do momentu, kým ho nežije. Pretože túžiť je v preklade "bolesť za niečím čo nemám, a potrebujem". V starých spisoch sa píše, že: "Ako hore, tak i dole". Ja z toho teraz vyberiem časť, ktorá vraví o prepojení tela a psychiky. Čiže ako cez cítenie sa v tele a jeho vrstvách - koža, svaly, kosti, orgány - mať komfortnejší život, zdravšie telo, uvoľnenejšiu hlavu, viac rozumieť sami sebe a žiť skutočný láskavý dialóg.   V poslednom období sa mnohí zaujímajú o to, čo spôsobuje súčasné pocity stresu, tlaku, smútku či hnevu. A ako to zmeniť, ako sa postaviť za seba a svoje potreby, prečo na jednu stranu radšej zachraňujeme ostatných namiesto seba, či radšej na všetko a všetkých kašleme. Ako je možné, že radšej po sebe nechávame šliapať, aby sme oplátkou za to boliu chválený, prijímaný a cítili sa že niekam patríme a máme tu právoplatné miesto? A častokrát keď už konečne povieme "a dosť", mávame pocity viny?  

Podľa toho ako to chápem ja, ide o schopnosť ustáť si svoje hranice. Presne ten moment, kedy mi niečo nesedí, potrebujem  vyjadriť svoj názor a potreby AKO práve som a potrebujem "BYTˇ". Ako je možné, že to pre väčšinu z nás nieje samozrejmosť? Jednoducho nás to nikto neučil /vďaka bohu za výnimky/, nepodporoval či to neoceňoval. Rodina, spoločnosť, vláda, mnohé komunity - na prvý pohľad nepotrebujú a nechcú individuality. Rodičia sami nikdy niečo také nezažily, takže to tiež nemajú ako dávať ďalej. Naše základné potreby sa tak dostávajú do nepríjemnej, miestami až hrozivej, konfrontácie s okolím.  Pokiaľ sme ako malí nezažili, že sme prijímaný, milovaný, oceňovaný a chránený i vtedy, keď nekonáme podľa predstáv rodičov, učitelov a systému - k čomu vlastne odchádza? Urobíme čokoľvek, i proti sebe, aby sme tieto pocity od veľkých /dospelých, komunity.../ zažily.   Jedným zo spôsobov, ako začať spoznávať svoje hranice, ich budovať a so záujmom komunikovať, je práve cítenie si svojej kože.

V duchu si teraz pri písaní uvedomujem, ako podivne to môže pre mnohých vyznieť. Cítenie si kože? Dobre, skúsim pokračovať.  Koža na základnej úrovni slúži ako ochrana toho, čo je pod ňou. To je jej fyziologická funkcia. Na urovni psychiky a duše je to podobné, veď používame výrazy ako "necítim sa v svojej koži", "má hrošiu kožu", "cítim sa nahý/á" a pod. Čiže cítenie sa v svojej koži už evidentne predpokladá, že sa v nej cítim. Keď si teraz spomeniete na svoju kožu, ako si ju cítite? Vnímate, že ju máte či ste "v nej"? Cítite ňou, čo máte oblečené? Kde sa opierate? Či sa pohybuje vzduch okolo vás?   Toto všetko nám pomáha sa uzemňovať, ostať "živými" a zvedavými. Neunikať z tejto reality. Tým nevravím, že vnímanie nehmotného nieje dôležité. Iba že bez spojenia s telom sa prakticky ťažko využije to, čo by chcelo byť zhmotnené. Ostávame vnímavými a dokážeme si včas všimnúť, že potrebujeme niečo komunikovať? A... Ako sme v skutočnosti v dotyku so svetom, životom. Akým smerom sme navyhnutý komunikovať? Smerom k sebe, k druhým či vo vzájomnom dialógu?

Aby to nebolo take teoretické, ponúknem skúmanie:  

1) Položte si ruku kamkoľvek na telo, kde je vám to pohodlné. Uvedomujte si, že sa rukou dotýkate tela. Dajte si čas, neponáhľajte sa. To je prvá časť.
2)Teraz ruku oddiaľte, a keď pôjdete na to isté miesto, preneste pozornosť na telo tak, aby ste sa primárne telom dotýkali dlane. opäť si nechajte chvíľu čas to vstrebať.
3) A na záver: oddiaľte ruku a pri položení na telo sa súčasne vedome dotýkajte rukou tela a telom ruky. Vnímajte to obojstranné pôsobenie. Čo ste zistili? Ako by ste to vedeli využiť v svojej súčasnej situácii?  

Toto bol malý príklad, kde si vieme ihneď uvedomiť, na koľko sme so svojím telom. Keď to prenesieme do našej pôvodnej témy, vnímali by sme týmto spôsobom priamo dotyk kože ruky na tele, opačne a obojstranne. Kto ste zvedaví, čo sa stane, zmení, kedˇ si budete vedomí svojej kože na bruchu, krížoch, hrudi ci čele...

Nech sa páči, toto je ponuka na experiment. Čiže ké to je, keď sa hruďou dotýkate svojej dlane? A keď je to obojstranné? :)  

 

stena medzi ľudmi

 

Zo skúseností vyplýva že pokiaľ si cítime svoju kožu v každej situácii i bez toho, aby sme sa jej dotýkali - čiže sme v nej boli " oblečený" - vieme odkiaľ pokiaľ sme to my. A kde už začína to, čo my nie sme. Ešte inak. Čo ja som a čo nie, čo je moje a čo mám nechať iným a nenosiť to na chrbte.  A tak môže vzniknúť skutočné stretnutie dvoch ľudí.

Toto je témou prvého kurzu Šamanskej kraniosakrálnej terapie.

  Marek Bohunický

Go to top