Vítam vás v tretej časti rozprávania o tele, jeho vrstvách a čo pre nás môžu znamenať pre praktický ľudský život. Povedali sme si o koži a osobných hraniciach; svaloch a toku emócií ako citovo aktívnej empatickej prítomnosti v živote. Teraz je na rade tretia vrstva tela – naše kosti. Text som uverejnil v časopise Vitalita.

Napíšem o jednom zážitku, experimente, ktorý sme robili v jednej skupine. 

Rozdelil som ju na dve skupinky, ktoré sa postavili tvárou k sebe na vzdialenosť  pár krokov. Prvá skupina mala za úlohu preciťovať si kožu, druhá svaly. Tak intenzívne, ako len vedeli. Akoby stať sa tou vrstvou tela. Keď sa potom pozreli na ľudí z opačnej skupiny, uvideli zaujímavú vec. Vyzerali úplne inak než ľudia z ich skupiny! Šokujúci zážitok. Keď rozprávali v čom to bolo iné, „kožáci“ vnímali u „svalovcov“ silnú emotívnosť, akúsi tekutosť až utopenie sa ako v emóciách vlastných, tak i prichádzajúcich z okolia. „Svalovci“ im  potvrdili, že sa tak cítili. Každý reagoval podľa svojej povahy: niekto sa krútil a hľadal ako sa schovať, iný pociťoval agresiu, ďalší túžbu atď.

„Svalovci“  naopak vnímali u „kožákov“ pevné hranice, akýsi nadhľad a individualitu každého v skupine. Opäť sa tieto interpretácie potvrdili. Potom mali skupiny meniť vzdialenosti od seba a k sebe. Tí, čo si cítili kožu boli „vyrovnanejší“, druhá skupina naopak veľmi silno reagovala na všetky podnety, zmeny vzdialenosti. V určitom momente sa  „svalovci“ cítili veľmi nekomfortne, pretože sa im nedarilo nájsť vhodnú vzdialenosť, sami medzi sebou v skupine boli zahltený vnemami.

Vtedy som prišiel s ponukou, aby „svalovci“ preniesli pozornosť na svoje kosti. Okamžite nastaval zmena! Vystreli sa, vyjasnil a spevnil sa im pohľad, vyzerali veľmi priamo. Hmotnejšie, pevnejšie. A nastala ešte jedna dôležitá zmena – cítili sa rovnocennejšie smerom ku „kožákom“. Im sa v tomto smere tiež zmenili pocity ku „kostrám“. Vzniklo z toho nadšené zvedavé pozorovanie a prevnímavanie sa. Len si predstavte ako sa v miestnosti pohybuje skupina koží a kostier ! :)

Obe skupiny si potom vymenili role a zažívali túto zmenu, čo im to prináša a ako to najlepšie využiť pre bežný život. Mali možnosť si každý/á uvedomiť, na ktorú vrstvu tela sú primárne fixovaný, čo im to prináša ako výhodu a čo ich to stojí. Aké vzorce správania a postojov z toho vyplývajú. V rodinných, priateľských či pracovných vzťahoch. A že uvedomením si možnosti prepnutia kanála vnímania sa ponúka zmena pohľadu na vec.

Spomenul som si na vtip, v ktorom sa vravelo, ako niektorí ľudia keď idú von nechajú chrbticu doma na vešiaku. A že to vtip je i nie je. Sme spoločnosťou, a biznisovou atmosférou takmer vedený k tomu, že je v poriadku byť bez chrbtovej kosti. Akosi duševne kriví, nepevný. Byť ovládateľný alebo tí, čo ovládajú, manipulujú. To všetko mi príde akosi detské. Tí čo sa nechajú ovládať zostávajú v detskej roly a ovládajúci sú ako deti čo sa hrajú na dospelých.  Nie je jednoduché sa v tomto postaviť, byť rovný, priamy, pravdivo citovo aktívny a ešte si zdravo ustáť svoje hranice.

Určite je množstvo spôsobov, ciest ako sa v tomto uvedomiť, získať zážitkovú skúsenosť a realizovať sa. Sám som zažil mnohé, od kineziológie, psychológie, bojových umení či spirituálnych praktík. No mne nakoniec najlepšie zafungovala skúsenosť spojená s telesným pocitom. Bola tu a teraz, priama, interaktívna. Bolo transcendentné vnímať svoje kosti v tele a čo mi ten vnem prináša, akú váhu zrazu dostáva moje slovo keď cítim že na kostiach mám svaly, som si tak vedomý svojich pocitov a toto všetko je chránené kožou, mojimi ochrannými hranicami telesnými, duševnými i spirituálnymi. Cítil som sa zrazu veľmi prítomne, živo, bezpečne. Otvorený a radostne sa vzťahujúci k ľuďom, zvieratám a veciam zemským i spirituálnym. Akosi som bol schopný priniesť to spirituálne dole do tela, oduševniť a  požehnať to zemské. Seba, svoj život, vzťahy a prácu -čokoľvek čoho som súčasťou. Spomenúť si načo som tu, s dôverou si tým dovoliť byť a cez telo, ktoré ma ako môj zemský kompas navádza postaviť sa na svoje miesto, ktoré nezaujme nikto iný. Pretože všetci sme niečím výnimočný, máme použiť a zdieľať svoje talenty našim svojským spôsobom. A to sa nedá teoreticky, nevymyslíme to, je to príliš komplexné. Ak som kedysi z akéhokoľvek dôvodu odmietol vnímať nejakú časť seba, svojho prežívania, svojho tela, svojej reality – je pre naplnený život potrebné si to uvedomiť. A vtedy sa môžme rozhodnúť či pokračujeme tak ako doteraz, alebo po novom, po svojom.

Veď ak už nebudeme veriť svojim pocitom, telesným zážitkom a rozumu, ktorý nepopiera to ostatné – nemáme komu alebo čomu veriť. Veriť Bohu, TAU alebo akokoľvek si to kto nazveme je dôležité. NO tak isto vraj Boh verí nám, máme aktívnu schopnosť robiť svet viacej ľudským, pravdivým, láskavým a empatickým. To je naša slobodná vôľa.


Srdečne
Marek Bohunický
www.skolacloveka.sk

 

Go to top