„Niéé, ja nebudem sprevádzať žiadne ženské kruhy alebo skupiny. Ani náhodou.“ „Poď.“ „Nejdem, je to blbosť. Výmysel mojej hlavy.“ „Poď.“ „Kto by chcel, aká skupina žien by chcela aby ju sprevádzal chlap! Blbosť, vysmiali by ma.“ „Poď.“ „Nemám na to, veď nie som žena, budem na smiech. Nejdem.“ Chrrrr ( predstavte si obraz kocúra ktorého ťahá za chvost oveľa väčšia Sila než má on. On zúfalý zarýva pazúre do dlážky, brzdí pohyb i keď tuší že to nemá zmysel. Obrovská postava Pramatky ho nakoniec pritiahne a otočí čelom k sebe. „Nechcem a nebudem“. Postava Pramatky sa iba usmiala a nechala ma tam stáť...

Táto konštelácia sa mi udiala r.2016 u priateľky Jasmíny, čiernohorskej sprievodkyni zatúlaných. Bolo to pre mňa tak cez hranicu, že som to na rok a čosi komplet vypustil. A keď sa mi v lete 2017 vytvoril tretí kurz, kde boli iba ženy, začal som byť konečne podozrievavý. A spomenul som si na to, i prečo všetko som do toho nechcel ísť...

Lebo som od mlada počul hlasy, videl obrazy, zažíval zahanbenie páchané na ženách. Áno, budem teraz dosť jednostranný. Od mlada sa mi dievčatá a neskôr mladé ženy vyplakávali z toho, ako zažívajú seba vo svete. Ako si pripadajú. Pesnička „If I were a boy“ to klincuje úplne parádne. Skúsim z tohto neurobiť traktát. Skúsim dať esenciu, i keď je to pre mňa veľmi náročné, lebo sa ma to dotýka. To „TO“ je situácia žien celosvetovo ako ju cítim Ja. Milujem ženy, to ako rozširujú moje bytie a život. Napísal by som že toto teraz píšem pre vás, že vás počujem, že neodvraciam hlavu, oči a uši. Ale vlastne to robím pre seba, lebo ma asi jebne keď to nenapíšem.

Od mlada som zažil zdieľania znásilnení, ublížení, diskriminácií, snov o ktoré ste museli bojovať oveľa viac než som musel ja ako predstaviteľ mužov. Cítil som a počul nespravodlivé postavenie, ktoré mám vo svete, môj „rank“ muža. Priznávam, že aby som to teraz bol schopný dopísať, cucám Quinness, zalievam ho medovou whisky a ja „nefajčiar“ hulím ďalšiu Camelku.

Ako svedok, ktorý sprevádza skupiny cez 25 rokov, vravím toto:

Každá žena je permanentne zahanbovaná, permanentne zažíva pokusy o znásilnenie svojho Tela, Duše i Spirituálneho Ja. Od úplného malička je znásilňovaná televíziou, časopismi, predstavou rodiny, spoločnosti i planetárnou atmosférou o tom čo smie, sa hodí a kedy smie mať moc a smie byť súčasťou.. A zatiaľ sa mi zdá, že v spoločnosti sme sa v globále nikam moc neposunuli. Máte priznanú a nevedomím spoločnosti odsúhlasenú moc iba v dvoch roliach – Matka a Prostitútka. Bolí ma z toho pri srdci a držal som to v bruchu ako pokazený zemiak, ktorý som sa bránil vyvrátiť von zdieľaním.

Čím ďalej si viacej uvedomujem, ako musíte ženy silné, aby ste sa z toho nezbláznili, prečo sa mnohé radšej odpájate od svojho Tela a pocitov, prečo ste radšej „cool“. Prečo je jednoduchšie byť Matkou než proste Ženou, zvádzajúcou koketou alebo malým dievčatkom než milenkou naplno. Rebelkou namiesto divoškou. Princeznou namiesto Kráľovnou. Ježibabou radšej než Vedmou. Prečo je možné za potrebu obyčajnej intimity zaplatiť sexom ktorý nieje chcený. (áno stále viem že píšem jednostranne o ženách, je to teraz môj zámer)

Vidím znásilnenia a emočné vraždy pri pôrodoch a návštevách gynekológov (mužov i žien). Pri jednom cisárskom som bol osobne, druhý bol sprostredkovane. A celé roky som v sebe niesol hanbu že som sa nedokázal postaviť za svoju vtedajšiu ženu a dieťa kým som cez to prešiel. Vidím a každodenne počujem takéto a podobné príbehy. V električke, meste, v svojej praxi a neposledne v každom priateľskom či intímnom vzťahu so ženou.

Je mi z toho práve teraz zima, nieje to pivom. V týchto dňoch opäť sprevádzam jednu skupinu, čisto ženskú. Kamkoľvek idem, sú príbehy v podstate rovnaké. Rovnaké základné potreby, pretože žijeme na rovnakej Zemi, v rovnakom snívajúcom poli. Učíte ma o tom všetky, ďakujem za to. Učíte ma načúvať, nielen sa pozerať ale i vidieť. Ustáť si seba keď sa stretnem s vašim zraneným Ja. A to mám často čo robiť keď sa objaví len to moje zranené ja.

Som toho schopný iba vďaka dôvere v to väčšie čo nás všetkých vedie, vďaka vašej dôvere i napriek chybám ktoré som v minulosti urobil a zrejme ešte urobím. Stále sa učím v tom proste iba byť, dôverovať a najmä pri lektorovaní sa nechať viesť vašou múdrosťou, ktorú som občas viacej ochotný vidieť a podporiť než vy samé. Nikto to nedáme sám. V spoločnosti a rodinách sme zašli príliš ďaleko v zahanbovaní, chcem veriť že už nieje kam ďalej. A súčasne sa obávam že je.

Kedysi som si myslel, že ženy milujú svoje telo a prsia a zadky, tak ako som ich od mlada miloval ja. A prvé sprevádzania skupín žien ma vyviedli z omylu. Všetko má svoju logiku, vidím a počujem že mladé dievčatá sú konfrontované s nevhodnou pozornosťou na svoju sexualitu a prsia príliš skoro, než by k tomu vedeli zaujať pre seba zdravý správny postoj. Malé, veľké, stredné – dozvedel som sa od vás že je to úplne jedno, lebo akosi to nikdy nieje dosť dobré.

Dojalo ma keď ste niektoré z vás vďaka našej spoločnej práci odvolali plastiku pŕs, lebo ste pocítili ich váhu a hodnotu. Že úplne obyčajne a súčasne magicky patria k celku vášho tela. Dojalo ma k slzám, keď ste niektoré povedali, že je to prvý raz čo ste sa po cisárskom pôrode dotkli svojej jazvy a dokonca začali cítiť jej kožu. Plakal som s vami, keď ste si prvý raz dovolili pozvať svoje pocity z panvy do srdca a konečne našli silu nastaviť si hranice podľa skutočných pocitov. Pretože až tam ste zistili, ako ste so sebou nechali zaobchádzať. Hanbil som sa keď som si každý krát uvedomil, ako k tomu ešte prispievam. Viedli ste ma konfrontovať moje zámery a nevedomé potreby chlapčeka vo mne, kým som bol ochotný s vami byť proste ako muž a keď to tam patrilo i lektor. A nemám odvahu povedať že mám všetko vybavené, lebo život ide ďalej a ja sa stále učím.

Ale už som prijal a pochopil, že pre seba samého potrebujem prijať všetko to čo som, čo som sa naučil aby som uctil pôvodnú funkciu muža. Chrániť život tak ako viem a ako ma môj Život stavia do služby. Teraz viem že potrebujem a chcem využiť roky bojových umení, konštelácií, mnohých vzťahových omylov a chýb lektora a klientky ktorými som prešiel. Prijímam to kam som vedený – sprevádzať i čisto ženské skupiny.

Chcem prispieť svojou kvapkou, ktorá pre mňa znamená plnú prítomnosť mňa v tele ako lektora a svedka.

Vôbec sa necítim nad vecou, už teraz viem že to po mne bude vyžadovať viac než si viem predstaviť. Ale moja radosť a pocit zmysluplnosti to vyvažuje. Takže čoskoro. V auguste spolulektorujem prvú skupinu žien s Danicou Kováčovou v Modre. Nazvali sme to „Každá rieka potrebuje brehy“ a pozývame vás skúmať váš vzťah k mužom vášho života. Vnútorného i tých vonkajších. Aby ste dokázali zdravo, pravdivo a rady nechať zodpovednosť za Vašu radosť, hravosť a divokosť u seba. Aby už nemuseli platiť vety ako: „Som lepšia muž než Ty“, „Keď žena povie Nie myslí Áno“ alebo mnohé iné.

A v septembri bude môj prvý samostatný seminár pre ženy, kde špeciálne ponúknem dovednosti z východných bojových umení, šamanizmu a proces-orientovaného prístupu pre fyzické, psychické i spirituálne nastavenie hraníc. Názov „Vziať si späť svoju Silu“ napovie o čo tam pôjde.

Tak som to nakoniec dal, ⯑ s ďalším pivom na posilnenie. Radšej to rovno pošlem kým sa nad tým moc nezamyslím, či to je dosť dokonalé...

S úctou k tomu čo mňa i vás vedie.

Marek Marek Bohunicky